---

Ževraj plamene,

ktoré horia najjasnejšie, prvé hasnú.

Pozerám na tvoju sviečku, studenú, bez vosku a prázdnu.

A hovorím si, že na tom bude niečo pravdy,

bez tvojej sviece tu viac nie sú farby.

A žiadne ďalšie dlhé noci v mokrej koži,

veď život je len útecha starého kamaráta,

snažiaceho sa ti rozum do hlavy vložiť.

Veď život je len perej,

však, ktorú prechádzame spolu.

K tomu ale je ťažšie nájsť vôľu,

keď nás už stále bude o jedného menej.

Ževraj ľudia

sú nám v hrudi navždy.

Klišé, ktoré vraví každý.

Čo z toho, že ťa stále vidieť v žiare Luny,

keď už nepočuť viac tvoje struny?

A tak je naša noc len viac tmavá

a naša tlupa ňou len pláva

a podvedome ťa stále hľadá.

A snaží vytesnať sa z hlavy tie muky

videnia tvojej bielej tváre

a posledného dotyku tvojej chladnej ruky.

Chcem veriť, že si tam, kde si veril, že budeš,

toto by mohlo pokračovať tisícimi slohmi.

A tak len radšej poviem:

braček, prosím hoduj s bohmi.