---

Počuť dážď

ako noci šepot

a kvapiek klepot.

To sú kroky.

Počúvaš ich celé roky,

aj keď kalendár nemá ďalší deň

a hodiny na ruke nemajú cifry.

Život by si dal preň,

rozsvietil noc v mysli.

Kvapky vedú po koži kabáta,

tvoje kroky z kaluží do blata.

Viera v svetlo je len chabá záplata

na tie čierne mračná.

A tá vysmiata noc lačná,

berie ťa za ruku, máva jantáru,

vedúc si ťa k britvovému oltáru.

Kráčaš sám...

Len s tichým požehnaním pouličných lámp.

Stoj! Nechláchol sa možným svitom!

Rozlej benzín a zobuď svoj rozbresk zippom!

Nepotrebuješ ty slnka svetlo,

jednou vetou,

svojpomocne rozsvietiš si

státisíce svojich svetov!

Potom sa ti v mysli otvára otázka,

či kráčať v tme po ceste

v tomto atramentovom meste

nie je tvoje chcenie?

Je tvoje odveké prianie,

skutočný sen,

alebo len

z reality vytvorené zdanie?

Keď zatvoríš viečka

uvidíš seba.

Si len vyhasnutá sviečka.

Aj so svetlom nového dňa

z teba bude

len čerň tvojej melanchólie

a purpur tvojej hrude.

Otvor oči! Ak je to tvoja túžba,

tak vaša s nocou družba

čaká na ten deň,

kedy zapáliš jej žiletkový diadém

a povieš si „chcem!“