---

Zložil som všetko z piedestálu

a odložil to na povalu.

Medzi kopu prachu a spomienok,

len ja a moja cesta

bez smeru a myšlienok.

Len ja a môj život z hlbokých nádychov,

bez minulosti, budúcnosti

a strápených povzdychov.

Len ja a moja existencia.

Bez sôch, ikon, modlí, triptychov.



Zo spomienok snovám látku

a z jej vlákien šijem šatku,

ktorú viažem cez svoje oči.

Bez strachu viac niekam vkročiť

a s ňou sa už nestratím,

čo bolo nevrátim,

čo bude nezvrátim.



Vo vnútri moja cesta daná je,

veď realita je len zrkadlo.

Sám definujem, čo je a čo nie.

Obetujem, čo milujem

a pre aký cieľ?

Kde vlastne je ten cieľ,

za ktorým som šiel?

Zo spomienok pletiem veniec

a obetu položím na podnos,

pozerajúc ako Ouroboros

na svoj koniec.

A v ňom sa už nestratím,

čo bolo nevrátim,

čo bude nezvrátim.

Mávam pocit, že nevnímam svet

a cítim, že tu nikoho niet.

Mávam pocit, že všetko je klam,

a že som tu iba ja sám.

Som stratený, ak nemám určený smer?

Alebo len zmätený, že nevidím cieľ?

Nazriem do seba so strachom,

zatvorím oči a odbočím k ceste

posiatej prachom.