Uväznený v zajatí vlastných pocitov zaznejú vety zbožného volania tie slová ťažia ako chladný kov padajú do studne poznania Budím sa do noci, ťažko sa dýcha nádoba bolesti jedom sa plní zostala iba zlomená pýcha skaza je blízko, už z diaľky duní A zvony zvonia – a zvony bijú a zvony zvonia – slzy z oči myjú Skutočný súcit, pocit nepoznaný odpustenie je iba ilúzia zástupy davu bezhlavo oddaných odmenou im bude exekúcia V zemi je ešte stále dosť miesta keď oči plačú a ústa sa smejú každému z nás ubieha cesta na jej konci zvony čo znejú . . . v nás A zvony zvonia – a zvony bijú a zvony zvonia – slzy z oči myjú